Maľovanie písmena O pre nápis mesto ZVOLEN

AJ tento rok sme sa zúčastnili projektu Mesta Zvolen - maľovanie názvu nášho mesta. Vybrali sme si písmeno O v ktorom nájdete odkaz na povesť o Zvolene od Márie Ďuríčkovej  „ZEMSKÝ KĽÚČ“  . Dúfame že sa Vám naše písmenko bude páčiť.  

 

STRED SVETA

Hora-hora široká, hlboká, nedohľadná. Beláskavé obláčiky pary nad nekonečnými vlnami zelene, to je dych pralesa. Kúrňava dymu, to je oheň, ktorým ľudia vykliesňujú priestor uprostred vekovitých bučín a smrečín. Pomedzi stáročné stromiská tmolí sa osamelá rudná cesta.

V tých časoch dávnych – pradávnych prišiel rozkaz od  kniežaťa veľkomoravského:

„Potrebujeme postaviť v zemi mnohé veľmi mocné pevnosti, a preto žiadame a prikazujeme, aby aj v tamtej hore nedozernej,  Magna silva zvanej, hradisko mocné ste postavili, čo by aj spoľahlivou strážou bolo, aj veľkej ríši večitou oporou ostalo.“

Zavolaj si vladyka toho kraja kmeňov, starešinov i všetkých žrecov Perúnových a prehovoril k nim:

„Neľahkú úlohu nám uložil veľký knieža: postaviť hradisko, ktoré by bolo nedobytné i večné.“

Zamysleli sa kmeťovia,  zahútali starešinovia ,  v hlbokom sústredení privreli oči žreci Perúnovi. Napokon jeden s nich zdvihol hlavu a vraví:

Hradisko môže byť len vtedy večné, ak sa postaví na strede sveta, pretože stred sveta je stály a nemenný.“

Ožili tváre pod huňatými obrvami, zaiskrili sa oči.

„A kdeže je ten stred sveta“ zaznelo mnoho hlasov ako jedinými ústami.

„Vyhľadať ho veru nie je ľahké, na to sú treba aj veštby, aj mnohé merania,“ odpovedal žrec.

Začali teda merať a začali veštiť.

Meralo sa podľa tieňov vrchov, podľa výšky bukov, dubov i borovíc, meralo sa podľa hviezd i mesiaca, podľa dĺžky riek i hĺbky jazier.

Veštilo sa zo smeru vetra, z letu vtákov, z dychu zeme, z vône dymu na obetných oltároch. Istý žrec vyveštil niečo až priveľmi neobyčajné: stred sveta  je vraj tam, kde zlatá kačka zlaté vajcia znáša.

To sa síce všetkým zdalo pekné, priam utešené, ale aj veľmi neskutočné. Ktože kedy videl zlatú kačku!

Alebo zlaté vajce! Nikdy nik! Okrem toho žrec, čo túto veštbu vyslovil, vyzeral celkom biedne, odetý do obyčajného hrubého plátna. Prišiel odkiaľsi z neznámeho kúta pralesa a nik ho ani dovtedy, ani už potom nikdy viac nezočil. Taký čudák! Nuž sa na jeho veštbu nepodbalo, hoci je zas pravda, že sa na ňu ani nezabudlo, lebo bola veľmi prekvapujúca a utešená.

Napokon sa zhodli všetci na tom, že stredom sveta je vrch, čo stojí neďaleko sútoku Hrona a Slatiny a zo svojej výšky dovidí na všetky strany: na východ k výbežkom Poľany, na sever k Prašivej i Krížnej, na juh k Javoriu a vrchom Štiavnickým.

Áno, áno, istotne bude tu ten hľadaný stred sveta.

I postavili na ňom hradisko.

„Tu sme si ho vymerali, tu sme si ho zvolili, tak mu podľa toho dáme aj meno – Zvolen. Budeme si ho nazývať Zvolenhradom.

Nuž mocné to bolo hradisko, ten hrad Zvolenhrad, a mocní páni na ňom sídlili. Ale nedobytný veru nebol, v tom sa veštba nesplnila. Jeho hradby neboli večné, nech už boli akokoľvek pevné. Upadla jeho sláva spolu s Ríšou veľkomoravskou, až kým ho po čase neobnovil Borš, jeden z víťazných maďarských vodcov. V trinástom storočí ho však znova spustošili Tatári. Ohnivé streli doň vystrelovali, ohnivými šípmi ho podpálili. Ale Zvolenhrad sa i potom zviechal zo zrúcaním a pozdvihol sa k novej sláve. Z jeho svetlých teremov vládli rozsiahlej župe zvolenskí veľžupani, ktorí boli v uhorskej krajine takí mocní veľmoži, že ich pokladali za prvých po kráľovi. Takým bol veľžupan Budislav, Detrich i magister rytier Donč.

Vybral sa raz mladý rytier, syn zvolenského veľžupana, na poľovačku po nedozernom lese. Išiel sám na svojom vraníkovi, cez plece ľahký luk vzácnej práce.

Beží si vraník po mäkkom machu takmer nečujne. Ranná rosa sa ešte ligoce na lístí, celý svet je ako striebrom pokropený. Prebrodil jazdec riečku Slatinu a zastal na výšinke, očarene pozerá do priestrannej roviny, čo sa pred ním otvorila, tichá a nedotknutá. Neďaleko, aha, jazierko utešené, ligoce sa ako okrúhle zrkadlo, ako veľký skvostný tanier. A pri ňom, na drobných skalkách, hneď popri tŕstí – nože len hľaďte a čudujte sa! – divá kačka krídlami potriasa. Ale aká kačka! Na hlave zlatý chocholček a krídla ligotavé. Ranné slnce sa od nich odráža, až oči oslepuje.

Niektorí poľovníci by do takej krásy najradšej hneď vystrelili, aby sa mohli pochváliť vzácnou trofejou. Náš rytier však nesiahal po luku, len sa očarene díval, ako si zlatá kačka krídla zložila, ani čo by si zlatý kabátik obliekla, ako  čosi spomedzi drobného kamenia vyzobla  a ako sa potom pomaličky preknísala do tŕstia. Tŕstie sa chvíľu zachvievalo a potom znehybnelo.

Istotne tam má hniezdo! dovtípil sa poľovník, a v hniezde zlaté vajcia. Ach, veď je to istotne ona, zlatá kačka! Zišla mu na um tá pradávna veštba, na ktorú sa vlastne nikdy nezabudlo. Srdce sa mu rozbúchalo. Poobzeral sa okolo seba, či nájde poznove toto miesto, ba vyryl dýkou aj znamenie do hrubého buka.

A potom cvalom domov – oznámiť všetko otcovi.    

Znovu sa potom ponáhľali na to miesto, župan sa synom i hlavným správcom lesov, pohľadať hniezdo so zlatými vajcami. Aj ho veru našli, i keď už prázdne, iba čo sa v ňom zopár zlatých škrupín blyšťalo a vedľa v tŕstí tri zlaté pierka. No či to nestačilo? Úplne a nepochybne.

Zvolal župan na Zvolenhrad mnoho múdrych hláv: magistrov, ministrov, mudrcov, alchymistov, hviezdopravcov , staviteľov aj zememeračov. Uvažovali, prehutovali, navrhovali.

„Nuž pomýlili sa veru naši predkovia, nesprávne to vtedy vymerali,“ ozval sa magister. „ Stred sveta nie je na tomto našom mieste, ale o celú míľu ďalej polnočným smerom.“

„Ak vezmeme do úvahy ich vtedajšie vedomosti a možnosti,“ ujal sa slova zememerač, „ ani sa tak veľmi nepomýlili. Čože je to jedna míľa na tomto velikánskom svete!“

„Ale predsa len...“ krútil nespokojne hlavou župan. „veď nejde o tú míľu, ale o nedobytnosť hradu, o osud krajiny...My sme tú zlatú kačku objavili, teda môj syn... tak prečo nie aj oni?“

„A čo keby sme hniezdo aj so zlatými škrupinkami preniesli sem na Zvolenhrad?“ navrhol minister.

„Hniezdo by sa dalo,“ ozval sa mudrc, ktorý dosiaľ mlčal, „lenže stredom sveta aj tak nepohneme.“

„ To je jasné,“ ozval sa staviteľ, „ stred sveta sa preniesť nedá. Ale hrad by sa dal...“

„Preniesť,“ zamyslel sa župan, „ alebo radšej postaviť  iný,“ povedal nečakane. „Tam na tom bezpečnom strede sveta.“

Tak hovorí povesť.

Všetci poznáme príslovie: Čo je v piesní, nech sa kliesni. My k tomu dodajme: A čo je v povesti,  nech sa  pomestí.

Nie už povesť , ale nepochybná pravda je, že v polovici štrnásteho storočia začal na druhej strane riečky Slatiny vyrastať nový hrad. Vlastne už nie je hrad, ale čosi menšie a vzdušnejšie, zámok. O jeho stavbu prejavil záujem sám uhorský kráľ Ľudovít Veľký. V auguste 1344, keď sa vracal zo  Sedmohradska,    prišiel si osobne obzrieť stavebné miesto.

Zámok rástol a hrad upadal. Lebo koľko muriva sa vztýčilo na novom stavenisku, toľko ho ubudlo na starom Zvolenhrade. Prevážali to murivo na vozoch s konskými, kravskými aj ľudskými záprahmi, prenášali ho na šragliach, v košoch aj na pleciach. Tisíce poddaných krvopotne lopotilo a stovky majstrov dokazovalo svoju zručnosť na kameni, dreve i železe, až kým na druhom brehu nevyrástol zámok.

A keď už bol hotový, presťahovalo sa doň hradné panstvo aj so všetkým komonstvom  a služobníctvom. Hneď za nimi prenieslo sa na druhý breh riečky aj mestečko Zvolen. Akože inak? Nemohol predsa ostať zámok bez svojho mesta a ani mesto bez svojho zámku.  Osamel starý Zvolenhrad, napoly zrúcaný. Namiesto posádky usalašili sa v ňom kuviky a netopiere. Hora sa z roka na rok väčšmi približovala, až napokon celkom stisla staré múry do svojho temného, vlhkého objatia. Zapadla sláva Zvolenhradu, jeho staroslávne, zvučné meno sa prenieslo na novú stavbu, Zvolenský zámok. A spustnutý hrad začali nazývať Pustým hradom. Tak ho nazývajú dodnes, hoci už z neho ostali len chatrné zvyšky.

 

Mária Ďuríčková  „ZEMSKÝ KĽÚČ“   

tabory

  • Auditorská spoločnostAuditorská spoločnost
  • Certifikačný orgánCertifikačný orgán
  • Advokátska kanceláriaAdvokátska kancelária

Kontakt Heuréka

info.heureka4you@gmail.com

+421 45 5322 441

Head-office SMS Heuréka

Hlbiny 2

960 01 Zvolen

Fotogaléria

Všetky »

Články

Menu